Zatvoriť Táto webová stránka používa cookies. Zatvorením tohto oznámenia alebo používaním tejto stránky vyjadrujete súhlas s používaním súborov cookies.
Jazyková verzia: SK

Pohľad do dejín mesta Strážske

Až do zlúčenia v roku 1960 zemplínske sídla Strážske (pred rokom 1918 známe pod názvom Örmezö) i Krivošťany (pred rokom 1918 Krivostyán, Gördös) tvorili samostatné obce. Najstaršie osídlenie Strážskeho i chotárov susedných obcí datujeme do obdobia staršej doby kamennej (poloha Hurka). Archeologické nálezy z chotárov Strážskeho či Krivoštian poznáme i z ďalších úsekov praveku a včasnej doby historickej a to mladšej doby kamennej, neskorej doby kamennej (i mohyly), z doby bronzovej, doby železnej i rímskej. Z mestskej časti Krivošťany, ktorá je archeologicky najvýznamnejšou polohou na území Strážskeho, pochádza z doby rímskej hromadný nález mincí, náhodne objavený ešte v polovici 19. storočia. V časti Krivošťany sa stopy Slovanov zistili na viacerých miestach.

Aj keď prvá písomná zmienka o Strážskom pochádza až z roku 1337 a Krivoštian z roku 1413, obe sídla majú starší pôvod. Strážske na prelome 11. a 12. storočia ako strážna osada, ktorá zabezpečovala severné pohraničie Uhorska. V priebehu 13. storočia sa jej pôvodné vojensko-roľnícke obyvateľstvo transformovalo  na roľnícke. Existencia Krivoštian sa predpokladá už v 11. storočí. Koncom 13. storočia sa stali súčasťou michalovského  panstva. V 15. storočí bolo Strážske súčasťou humenského panstva (vlastníkmi panstva boli vplyvní Drugethovci). V Krivošťanoch mali podiely viacerí príslušníci rozvetveného rodu pánov z Michaloviec.
Obyvatelia oboch dedín sa okrem poľnohospodárskeho zaoberali aj vinohradníctvom. Celé obdobie, ale predovšetkým 17. storočie bolo poznačené vojnovými konfliktami (boje o uhorský trón, protihabsburské povstania), následkom čoho dochádzalo k úbytku obyvateľstva. V polovici 16. storočia sa v oboch obciach ujala reformácia. Od konca 17. storočia sú už obe obce  väčšinovo katolícke. Oproti predchádzajúcemu predstavuje 18. storočie pokojné obdobie, v ktorom v oboch dedinách narastá počet obyvateľov prirodzeným prírastkom i migráciou zo severnejších oblasti najmä Zemplína a Šariša. Tým pribudli  k rímskokatolíkom aj početní gréckokatolíci. Okrem poľnohospodárstva sa obyvatelia naďalej venovali aj vinohradníctvu, povozníctvu, v menšej miere remeslám.

Od druhej polovice 18. storočia sa v oboch obciach usídľuje  židovské obyvateľstvo.  V 18. storočí Strážske i Krivošťany využívali  vlastné erby. Erb Strážskeho tvoril veterný mlyn. Krivošťany mali vo svojom erbe rieku Laborec, nad ktorou sa vypína vysoký kopec s porastom na horizonte.

V 18. storočí sa medzi najvýznamnejšie stavby v Strážskom zaradil barokový kaštieľ rodiny Okolicsányiovej (dodnes stojí v parku vľavo). Do kaštieľskeho areálu patrili hospodárske budovy a domy pánskych úradníkov či zamestnancov. V roku 1869 v tomto kaštieli býval statkár – gróf Alexander Tomáš Szirmay (1804 - ?) spolu s manželkou Otíliou Okolicsányiovou (1816, Strážske – 1870) a o ich pohodlie sa staralo 23 služobníkov. V kaštieli a v priľahlých budovách bolo dokopy 30 izieb, 5 predizieb, 3 siene, 2 kuchyne, 4 komory, 9 pivníc a 3 sklady. V kaštieľskom areáli stáli i 3 maštale, ovčinec, stodola a skleník.
Uvedení manželia si v roku 1855 súdne adoptovali Alexandru Sztárayovú (1843 – 1914). Alexandra Sztárayová – Szirmayová sa v roku 1865 vydala za grófa Imricha Széchényiho (1825-1898), c. k. komorníka a radcu. Manželom sa postupne narodili štyria chlapci – Dionýz (1866), Peter (1870), Štefan (1873) a Ladislav (1879).
Po smrti Otílie sa gróf Alexander Tomáš Szirmay oženil druhýkrát, a to s grófkou Máriou Van Dernáthovou.

Keď bol vybudovaný nový kaštieľ (v dnešnom parku na pravej strane), starší objekt začal slúžiť na sociálne účely (po roku 1918 v tomto barokovom kaštieli istý čas sídlila vojenská posádka. Neskôr, po roku 1945, budovu skonfiškovali a rôzne využívali.)
Začiatkom 20. storočia dala grófka Alexandra Széchényiová postaviť v Strážskom nový kaštieľ, ktorý členovia rodiny nazývali „nový dom“. Išlo o secesnú jednoposchodovú budovu s tzv. francúzskou úpravou nádvoria, situovanú v udržiavanom parku. Vnútorné zariadenie tvorili rozličné cennosti – spomenúť možno vzácnu veľkú vázu zo sévreského porcelánu (dar od nemeckého cisára Wilhema), portrét Otta von Bismarcka od maliara Lenbacha, knižnicu s približne dvoma tisíckami zväzkov či poľovnícke trofeje a entografické zbierky z Afriky.
V roku 1908 sa Alexandrin syn a dedič majetkov v Strážskom – gróf Ladislav Széchényi (1879 – 1938) zosobášili v New Yorku s Gladys Vanderbiltovou, ktorá pochádza z bohatej a vplyvnej finančnícko-priemyselnej rodiny. O tejto svadbe písali aj slávne americké noviny The New York Times.

Pred príchodom manželského páru zo Spojených štátov amerických do Strážskeho zamestnanci tunajšieho veľkostatku vysadili po oboch stranách cesty, vedúcej od železničnej stanice po nový kaštieľ, gaštanovú aleju.
Ladislav a Gladys Széchényiovci bývali v „novom dome“ iba krátko. V roku 1908 sa im tu narodila dcéra Kornélia. Pred rokom 1911 sa rodina presťahovala do Remetských Hámrov a jej členovia prichádzali do Strážskeho už len ojedinele.
Széchényiovci boli známi svojimi charitatívnymi aktivitami.
Ladislavovi Széchényimu patril strážsky veľkostatok, aj s kaštieľom a ďalšími budovami, i v roku 1936. Gróf sa tu ale nezdržiaval, býval v Budapešti. Za riaditeľov veľkostatku určil grófa Imricha Wengerského z Rakovca nad Ondavou.
Po úmrtí grófa Széchényiho v roku 1938 majetky zdedilo jeho 5 dcér (nový kaštieľ bol po roku 1945 skonfiškovaný a slúžil prevažne na školské účely. V súčasnosti je objekt opustený. Do dnešných dní sa zachoval i rozsiahly, pôvodne šľachtický park).
Po roku 1918 v Strážskom naďalej sídlil notársky, matričný, poštový úrad, rímskokatolícky i gréckokatolícky (neskôr i pravoslávny) farský úrad a škola.
Obyvatelia obidvoch dedín sa živili najmä poľnohospodárstvom. V medzivojnovom období  si katolíci v Krivošťanoch postavili vlastný murovaný kostol.

Hospodársky význam Strážskeho sa v období vojnového Slovenského štátu zvýraznil výstavbou železničnej trate Prešov – Vranov nad Topľou – Strážske. V súvislosti  s výstavbou trate Strážske navštívil  prvý slovenský prezident Jozef Tiso.
Svoj prevažne poľnohospodársky ráz Strážske stratilo v súvislosti s rozvojom chemického podniku Chemko (výstavba závodu v rokoch 1952 – 1956).

V roku 1968 získalo Strážske štatút mesta. Od druhej polovice 60. rokov 20. storočia charakterizujú Strážske rozsiahli investície  do výstavby a infraštruktúry. Sociálny a hospodársky rozvoj Strážskeho výrazne ovplyvnil rozvoj chemického gigantu Chemko Strážske. Na druhej strane táto výroba nepriaznivo vplývala na životné prostredie. V meste založili svoje prevádzky ďalšie podniky, vznikli tu nové špecializované školy. Význam Strážskeho v okolí zvýšil fakt, že Strážske sa stalo strediskovou obcou. V apríli 1978 bol schválený erb mesta Strážske – išlo o červený štít s dvoma skríženými striebornými halapartňami.
Zmenené spoločensko-politické podmienky po roku 1989 na jednej strane priniesli nové možnosti pre samosprávu i obyvateľov za prácou do zahraničia a zánik, resp. reštrukturalizáciu tunajších najväčších podnikov.

Dr. Martin Molnár

Osobnosti mestaJán (Ivan) Danilovič – gréckokatolícky náboženský spisovateľ
Ján Hák - maliar
Lájos Szalay – maliar, grafik, ilustrátor
Eduard Bindas – herec
Miroslav Nitka – hokejista, tréner, predseda trénerskej rady VZĽH
Paula Sabolová – Jelínková – spisovateľka
Ladislav Šukajla – maliar
Margita Šukajlová – šansonierka
Melánia Nemcová – etnografka, publicistka, choreografka
Dr. Tibor Komanický – maliar
Miroslav Vála – zakladateľ a bývalý riaditeľ Chemka
Vojtech Török – politik, pedagóg
Mikuláš Rogovský – maliar, pedagóg
Ladislav Szechényi – diplomat, rakúsko-uhorský dôstojník, veľkostatkár
Jozef Štafura – futbalista, reprezentant ČSSR, tréner
Jana Majerníková – majsterka Európy vo fitness
Peter Tomko – tréner aikida
imageimageimageimageimageimageimageimageimageimageimageimage